Top zážitok 2016

Rok 2016 bol pre mňa akčný. Lezenie po novozélandských kopcoch, prvýkrát na fjordoch, kŕmenie kengúr v Austrálii, moja prvá nočná túra na Srí Lanke (Adamova hora), preháňanie sa motorkou po Vietname, či víkend strávený na ryžovom poli s thajskou rodinou v dedine, kde prvýkrát v živote videli bieleho človeka. V tomto roku som ukončila tiež moju cestu okolo sveta. To všetko patrí do kategórie nezabudnuteľných zážitkov. Ale kombináciu prívlastkov neobyčajný, nový, brutálne náročný a sebapoznávajúci má jeden, ktorý sa vryl pod kožu.

„10 dní nerozprávať? Lenka, to si Ťa nevieme predstaviť.“ Takúto reakciu dostávam od spolubývajúcich, keď im vravím, že sa chystám na 10-dňový kurz meditácie. Po pravde, neviem si to ani sama predstaviť. Ale veľmi ma láka zažiť niečo nové, nový druh zážitku a oddychu, údajne blaho pre telo, dušu a myseľ.

O meditácii som mala predtým skreslené predstavy. Vždy, keď sa toto slovo skloňovalo, predstavila som si budhistického mnícha sediaceho v tureckom sede, celý deň zatvoreného v kláštore, ktorý nepotrebuje zázračným spôsobom ani jesť ani piť a dokáže celý deň sedieť vzpriamene, bez pohybu, v zime a mysliac na rozložený oheň, ktorý mu pomáha to celé vydržať. Nič pre mňa.

Ako som sa k meditácii dostala?

Apríl 2016. Prvýkrát o meditácii vipassana počúvam od Francúzsky Chloé, ktorú som stretla v Kuala Lumpur v Malajzii. Trávime spolu pár dní. Chloé sa chystá na 10-dňovú meditáciu v tichu v Thajsku. Sama však nevie, čo od toho má čakať , ale že mi o tom napíše alebo porozpráva, ak sa stretneme na Zélande. V tom čase som na ceste do Európy a netuším ešte odpoveď na otázku, či sa vrátim na Nový Zéland alebo nie.

S Chloé a Nemkou Ninou, Batu Caves, Kuala Lumpur, Malajzia

Jún 2016. Som naspäť. S Chloé sa stretávame a počúvam o jej zážitku z vipassany. Pýtam sa zo zvedavosti, ale nenapadá mi, že by som sa na to dala. Chloé však nadhadzuje, že si myslí, že by sa mi to mohlo páčiť. Jedno centrum sa nachádza aj neďaleko Aucklandu, ona sama tam ide znova na pár dní. Mám už tak chrobáka v hlave a za pár dní už prosím o link na stránku, kde sa dá registrovať. Predtým si však ešte overujem, či to nie je sekta, či ma nebudú nútiť k divným veciam.

O tieto kurzy je dosť veľký záujem, preto je potrebné plánovať dopredu. Volím september, môj posledný mesiac na Novom Zélande. Spolubývajúca Mája chce ísť tiež, no týždeň pred začiatkom kurzu si to rozmyslí. V práci ma prehovárajú nech sa vykašlem na dáku meditáciu, aby som ešte tých 10 dní strávila s nimi. Viem, že to tam nebude ľahké. Mám veľké pokušenie to vzdať. Snažím sa presvedčiť sama seba, že je to len 10 dní a v najhoršom prípade sa vždy dá odísť. Ak to bude fakt zlé.

Pokušenie vzdať to ešte pred začiatkom.

Centrum sa nachádza severne od Aucklandu. V prírode, uprostred ničoho. Kto na Novom Zélande bol vie, že tam nefunguje verejná doprava ako u nás. Tak sa objednávajú mikrobusy. Nasadám do jedného, kde je šoférom Miro, Chorvát, ktorý na Zéland prišiel žiť 30 rokov dozadu.

Počas cesty všetci sedíme ticho v očakávaní, nevediac presne, čo nás čaká. Miro sa však snaží rozprúdiť debatu. Pýta sa odkiaľ sme. Spredu sa ozve: „Czech Republic“. Tak ja kričím zozadu: „Slovakia“. Pozrieme sa na seba s Káťou na zoznámenie a v rade na registráciu už veselo šteboceme.

Pridáva sa k nám ďalšia Češka. Nepovolené veci, ako telefóny, knihy, písacie potreby, či mp3 prehrávače odovzdávame Čechovi, ktorý prišiel do centra vypomáhať na pol roka. Začínam sa tu cítiť ako doma. Čech nám odporúča zotrvať. „Baby, bude to veľmi ťažké, ale na konci krásne, vydržte.“ To ešte netuším, čo si mám pod pojmom ťažké predstaviť.

V rámci registrácie dostávame dotazník. Odpovedáme na otázky, či sme už nejaký kurz iného druhu meditácie absolvovali, otázky ohľadom zdravotného stavu a tiež osobný príbeh. Tak píšem ako som  nechala dobre platenú prácu doma, ktorá ma nebavila a vydala sa do sveta hľadať svoj svet. Ako som sa stretla s nepochopením rodiny, ktorá ma chce mať doma. Otázky v hlave, kto je teraz sebecký? Ja alebo moja rodina? Som zvedavá, či to niekto číta. Počas kurzu to s nami nikto nerozoberá.

Každý dostáva vlastnú izbu. A vlastný radiátor. Neverím. Na Zélande je niečo také proste luxus. Všade, kde som bývala, aj keď to bol krásny nový byt, radiátory chýbali. Zimu som prežívala s „Vaškom“, gumenou fľašou plnenou horúcou vodou.

Bolestné alebo liečivé ticho?

Po registrácii, ubytovaní a večeri (hustá zeleninová polievka) sa zhromažďujeme v meditačnej hale, kde má každý svoje miesto s menovkou. Miesto, ktoré prestavuje jedna poduška a deka. Na pravej strane haly ženy, na ľavej chlapi, ešte rozdelení na nových a starých študentov. Ženy majú vlastnú učiteľku a chlapi učiteľa. Dostávame ešte manažérku, chlapi manažéra, s ktorými je možné riešiť veci ohľadom jedla, ubytovania, či zdravia.

Po tomto úvodnom stretnutí, nastáva ušľachtilé ticho, ktoré trvá od večera nultého dňa až po ráno desiateho dňa. Ušľachtilé ticho znamená mlčanie, nielen čo sa týka rozprávania, ale aj mlčanie tela a mysle. Akákoľvek forma komunikácie s ostatnými študentmi nie je dovolená, vrátane komunikácie gestami, znakovou rečou, či písaním. Je povolené však v prípade nejakého problému rozprávať s manažérkou alebo s učiteľom ohľadom meditácie. Na to je vyhradený čas poobede.

Prvý deň je to ticho zvládnuteľné. Druhý deň však moja opičia myseľ chce odísť. Asi to nebude pre každého. Hneď na to sa však snažím presvedčiť vydržať ešte jeden deň a potom sa uvidí. A ďalší deň je to zase celkom zvládnuteľné. A ten ďalší, zase chcem odísť. A takto to so mnou ide celých 10 dní.

V podstate sa neviem dočkať desiateho dňa rána, kedy bude ticho konečne prerušené. Občas mám však pocit, že sa dovtedy zbláznim. Najhoršie je, že jedna z Češiek má izbu vedľa mojej a v rámci voľného času, mám sto chutí zaklopať na jej dvere.

Disciplína

Samozrejme, platia tu určité pravidlá. Nezdá sa mi to však náročné. Základom je dodržiavanie morálneho správania tzv. sīla, ktorá je predpokladom pre samadhi, sústredenie mysle. Všetci musíme dodržiavať tieto predsavzatia počas doby kurzu:

  1. Zdržať sa od akéhokoľvek zabíjania. Nie, ani komára, ani mravčeka.
  2. Zdržať sa od kradnutia.
  3. Zdržať sa sexuálnych aktivít. Ani páry nemohli byť spolu. Každý musí pracovať izolovane.
  4. Zdržať sa klamania. Aj preto bolo nariadené ušľachtilé ticho. Takto bolo jednoduchšie aj tento bod dodržať.
  5. Zdržať sa užívania akýchkoľvek omamných látok, cigarety, alkohol.

Dodatočné pravidlá platia pre starých študentov. To sú tí, ktorí už aspoň jeden 10-dňový kurz absolvovali.

  1. Popoludní už nejesť. O piatej máme večeru. Noví študenti majú čaj a ovocie. Starí iba čaj. Výnimka tu môže byť udelená zo zdravotných dôvodov.
  2. Nenosiť žiadne telesné ozdoby (náušnice, prstene atď.), nemaľovať sa.
  3. Zdržať sa užívania vysokých luxusných postelí. Spí sa iba na karimatke s dekou alebo spacákom.

Režim dňa

4.00                       Budíček. Vždy jedna zo starých študentiek prechádza o tomto čase popri našich dverách s gongom v ruke. Zvuk, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Vonku je stále tma. Vstávam a idem do kúpeľne, ktorá je v inej budove, umývam si zuby.

4.30 – 6.30          Meditácia v meditačnej hale alebo vo vlastnej izbe. Prvé dni chodím do haly, no po hodine to stále vzdávam. Chce sa mi spať. Ani skupinová sila nepomáha. Presúvam sa do izby a sľubujem si, že ďalší deň na to kašlem. Nevidím v tom zmysel, keď nespím dostatočne, nedá sa mi sústrediť potom celý deň. Po rannom gongu chcem naspäť do postele.

Počas dňa dostávam reakciu na svoje zajačie úmysly. Akoby mi videl niekto do hlavy. Je to vraj súčasť trénovania mysle a tela. Tak ok. Predsa len sa teda snažím ráno na sebe pracovať. Nie vždy to však ide. Moja suseda mi nevytvára ideálne podmienky. Je to buran. Búcha a trieska so všetkým, čo chytí. A dupoce. Steny sú tenké, všetko počujem. Každých 10 minút sa presúva. Do kúpeľne a naspäť. Do haly a naspäť. Je si vedomá toho, že vyrušuje a po skončení ušľachtilého ticha sa mi ospravedlňuje, vraj ten celý pobyt ťažko znáša.

6.30 – 8.00          Raňajky. Jedno z hlavných potešení dňa. Celá strava je vegetariánska, ale super. Formou bufetu. Ovocie, jogurt, ovsená kaša, semiačka, chlieb, maslo, džem, arašidové maslo, tahini. Tiež káva a čaj.

8.00 – 9.00          Spoločná povinná meditácia v hale. Na začiatku každej spoločnej meditácie sú pustené nahrávky s inštrukciami ako meditovať. Trvá to približne 5 minút a potom nastáva ticho. Máme 3 povinné meditácie v hale v priebehu dňa. Počas nich sa máme snažiť neopustiť meditačnú halu a po pár dňoch sa snažiť nezmeniť polohu počas celej hodiny. Na začiatku je to pre mňa utrpenie. Nedávam to. Stále sa vrtím. Cítim nepohodlie. Je to však súčasťou techniky. Naučiť sa ovládať telo a myseľ. Cvik robí divy a posledné dni badám výrazné zlepšenie.

9.00 – 11.00       Meditácia v meditačnej hale alebo vo vlastnej izbe podľa inštrukcií. Striedavo ostávame v hale raz ženy, raz chlapi a učiteľka si nás volá po malých skupinkách k sebe a prebieha menšia diskusia. Šeptom. Téma je väčšinou ako sa nám darí meditovať, aké máme pocity. Jedna z mála možností, kedy máme dovolené niečo povedať.

11.00 – 12.00     Obedová prestávka. Jedlo je fakt vynikajúce. Jedz, koľko chceš a dokonca dostaneš aj dezert každý druhý deň. Väčšina dní je krásnych slnečných a vonku je terasa, kde si to skvelé jedlo vychutnávame. Ak má aj niekto špeciálnu diétu vyplývajúcu z jeho zdravotného stavu, stačí to oznámiť.

12.00 – 13.00     Osobné voľno a možnosť navštíviť učiteľku v súkromí. Tu bol priestor na pranie, osobnú hygienu, krátku prechádzku po okolí, či slnenie sa.

13.00 – 14.30     Meditácia v hale alebo vo vlastnej izbe.

14.30 – 15.30     Spoločná povinná meditácia v hale.

15.30 – 17.00     Meditácia v hale alebo vo vlastnej izbe podľa inštrukcií učiteľa.

17.00 – 18.00     „Večera“, teda čaj a ovocie. Doteraz mi nie je jasné prečo ovocie???

18.00 – 19.00     Spoločná povinná meditácia v hale.

19.00 – 20.15     Prednáška v hale. Prvý deň nachádzam na dverách odkaz, že ma chce vidieť učiteľka. Hmm čo asi tak môže chcieť? Vraví, že prednášky majú v rôznych jazykoch, ale žiaľ nie v slovenčine. Pýta sa ako som na tom s angličtinou. Dostávame sa však k tomu, že ich majú aj v češtine. Skúšam však prvý deň angličtinu, druhý češtinu. Angličtina je indská, tak si jednoznačne vyberám celkom záživne rozprávajúceho Čecha. Predsa len tu nejde o zlepšovaní sa v jazyku, ale o lepšie porozumenie techniky meditácie.

Na tieto prednášky sa po celodenných pokusoch o meditáciu teším najviac. Hovorí sa o histórii vippasany, vysvetlenie techník vipassany a príbehy zo života. Veľakrát mám v hlave otázky počas dňa a tieto prednášky mi dávajú odpoveď. Prekvapivo hneď večer toho istého dňa. Mám pocit akoby mi znova niekto videl do hlavy.

20.15 – 21.00     Spoločná meditácia v hale.

21.00 – 21.30     Priestor pre otázky v hale.

21.30                   Príprava na spánok.

Končíme …

10. deň ráno po spoločnej meditácii v hale začíname rozprávať. Začíname a nevieme prestať. Niektorí po tých nekonečných dňoch strávených v tichu, hluk neunášajú a radšej sa vzdiaľujú a volia znova samotu. Zvykli sme si na ticho a stali sme sa viac vnímaví k sebe a k okoliu.

Zdieľame svoje zážitky, pocity a životné príbehy. Mnohí prišli hľadať odpovede na otázky a nájsť pokoj v duši po ťažkých životných skúškach. Každý má iný zážitok.

Posledný deň pred odchodom z kurzu sme pozerali dokument o vipassane, ako bola zavedená do väzenia v Indii. Po tomto prvotnom úspechu prešli kurzom väzni z viacerých častí Indie. Dokument je dostupný na youtube.

Čo to robilo so mnou?

Už dávno som sa hrala s myšlienkou vyskúšať si život bez mäsa. Zo zvedavosti, či mi to bude chýbať. No zatiaľ sa mi to nedarí. Až na tom kurze 10 dní, čo je dosť krátka doba. Ale. Asi tretí deň sa moja myseľ namiesto meditovania vyberá na vandrovku a predstavujem si stejk. Automaticky sa objavuje pocit odporu. Keby že mi niekto položí mäso pod nos, ani sa ho nedotknem. To isté s vajíčkami. Budem vegán? Ale kdeže. Netrvá dlho a som späť na „mäsovo-vajcovej diéte“.

Od štvrtého dňa ma sprevádzajú brutálne bolesti hlavy. Trvá to ďalšie tri dni. Fakt to bolí. Nepamätám si, aby ma tak niekedy bolela hlava. Nedokážem sa sústrediť na nič iné, len na tú bolesť. Sťažujem sa aj učiteľke. Vraj je to normálne. Veľa študentov má počas meditácie takého problémy. Super.

Návrat do bežného života má byť ťažší. Aj je. Po príchode do najväčšieho mesta na Novom Zélande, mi to tam príde oveľa hlučnejšie ako predtým. Som šťastná, že ma tam čaká iba jedna noc a odchádzam znovu objavovať krásy prírody tejto krajiny. A meditujem si po svojom medzi kopcami.

Key Summit, Južný ostrov, Nový Zéland

Benefity meditovania človek necíti hneď po kurze, ale s odstupom času. Tých 10 dní je minimum, počas ktorých pochopíš o čom meditácia vlastne je. Malo by sa pokračovať v praktizováni meditácie. Každé ráno a každý večer. Malo by sa stať súčasťou bežného života. Iba cvikom sa dosiahne cieľ vipassany, čo je stav „be happy“ (byť šťastný). Bolo to však tak náročné udržiavať počas cestovania, že som to nedala.

Láka ma myšlienka znovu absolvovať kurz. Tentokrát by som mohla ako starý študent pomáhať s organizáciou, čo by pomohlo so zavedením meditácie do každodenného života. Kurzy sa žiaľ neorganizujú na Slovensku, no dá sa ísť najbližšie do Poľska, Čiech, či Rakúska. Ak ťa to zaujíma mrkni na link.

Zadarmo.

Áno kurz je tradične zadarmo. Ak náhodou nájdeš kurz, ktorý nie je, nebude to čistá vipassana. Je to financované výhradne z dobrovoľných príspevkov, ktoré sú prijímané iba od tých, ktorí už kurz absolvovali, cítia z neho benefity v reálnom živote a chcú a môžu darovať s úmyslom, aby vipassanu mohli zažiť aj ďalší.

Mne to nedalo a posledný deň som darovala 100 NZD. Dobrovoľne. Už len za to skvelé jedlo a radiátor v izbe.

Som kresťan a je to v rozpore s mojou vierou.

Nie je to sektársky kurz, nemusíš sa hneď  stať budhistom. Ani neskôr. Kresťan ostáva kresťanom, žid židom a ateista ateistom. Vipassana je pre každého, kto má záujem. Záujem byť šťastný a hľadať cestu. Toto je jedna z možných ciest.

Čo tá vipassana vlastne je a ako sme ju praktizovali?

Je to jedna z najstarších techník meditácie, ktorá vznikla v Indii. Bola znovuobjavená Buddhom viac ako 2500 rokov dozadu. Znamená vidieť veci tak ako skutočne sú, nie ako by sme chceli aby boli.

Vipassana znamená vidieť veci tak ako skutočne sú, nie ako by sme chceli aby boli.

Prvé dni sme sa mali sústrediť na dych. Ale žiadna manipulácia dychu. Iba pozorovať. Výdych, nádych. Pokračovali sme v pozorovaní našich pocitov na tele. Začali sme v oblasti medzi koreňom nosa a vrchnou perou, tzv. triangel.

Spočiatku som necítila nič. Že čo je to za blbosť. Keď som tomu však dala šancu a seriózne som sa sústredila na túto oblasť, zistila som, že je to veľmi senzitívna časť tela. Ďalšie dni sme prešli na pozorovanie pocitov od hlavy po päty a naspäť.

Žiadna sugescia pocitov. Pozorovanie a prijímanie pocitov také aké sú, či už príjemné alebo nepríjemné. Bez reakcie. O to sme sa snažili celý čas. Nereagovať.  Svrbí ťa niečo? Skús sa nepoškrabať. Po chvíli tento pocit zmizne. Tak ako každý iný. Všetko je premenlivé. Nič nie je večné. Ani radosť, ani žiaľ. Pozor tiež na pozitívne pocity. Tie sú tiež nebezpečné. Určite ste už počuli: „zomrel od šťastia“. Čím vyššie vyskočíme, tým hlbšie môžeme padnúť.

Keď toto človek pochopí, nielen na vedomej, ale aj na nevedomej úrovni mysle a naučí sa ovládať svoju myseľ, nereagovať na vonkajšie podnety, jeho život prestane byť ako na hojdačke. Raz sa má veľmi dobre, inokedy veľmi zle. Jedine tak môže dosiahnuť skutočné šťastie, cieľ vipassany: „Be happy“.

Cieľ vipassany: „Be happy“.

Ak ťa tento článok zaujal, podpor jeho šírenie zdieľaním so svojimi známymi.

Lenka Vantuchová
Užívam si dobrodružstvo a prekonávanie vlastných limitov. Túto kombináciu som našla v CESTOVANÍ. Moja 2 a polročná cesta okolo sveta bola cestou za lepšou verziou samej seba,  preto som tu s misiou podporiť nasledovanie cestovného chrobáka. On vie prečo vŕta. Počúvaj ho. Môj príbeh si môžeš prečítať tu: >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.