Hola, Dominikánska republika volá

Pristávame až na tretí pokus v hlavnom meste, Santo Domingo. Berieme taxík ku nákupnému centru Carrefour, kam pre nás prišli naši amigovia (z couchsurfingu), Tedy a Wilson, urobíme nákup a hor sa na prvú a pravú dominikánsku večeru.

Nasledujúce dni preležím v posteli s poslednými kúskami antibiotík, ktoré som si dovliekla ešte z domu. S Tedym hráme šach a podvečer, keď sa cítim aspoň na prechádzku, tak nám obaja kamoši robia prehliadku po centre Santo Dominga.

Medzitým si znova užívame dominikánske hody v reštaurácii a potom sockársky sedíme na námestí s pivkom. Keďže však pre Wilsona musí mať všetko svoju úroveň, presúvame sa do luxusného podniku na víno, ktoré stojí toľko, čo naša večera (1660 DP, asi 33 eur za 4 poháre).

Rozhodujeme sa ktorým smerom sa poberieme zo Santo Dominga. Som v kontakte s ďalším dominkáncom, kamošom Victorom, s ktorým sme pracovali pre toho istého zamestnávateľa v Amerike. Momentálne však pracuje v bratovej stavebnej firme na severe ostrova blízko surferského Cabarete. Radí, že ak máme ísť iba na jedno miesto, je lepšie vybrať si Punta Canu, vraj sú tam krajšie pláže.

V pondelok je náš posledný deň s Tedym a Wilsonom, ktorý trávime s nimi v práci Chceme vedieť ich pracovné návyky. Wilson vlastní podnik na výrobu plastových tašiek a na odpadové vrecúška z recyklovaného materiálu. Po chvíľke práce už ideme zisťovať do opravovne, či je Wilsonovo auto konečne pripravené brázdiť cesty. Auto však ešte nie je hotové. Dominkánci majú očividne čas.

Cestou do nákupného centra (vraj najväčšie v DR svojho času, no koho to zaujíma, však, my sa tešíme už na pláž) si dávame kokosový orech a zažívame menšiu spŕšku. Ako hovorí Tedy, počasie je tu také šialené ako ľudia.

Naspäť konečne používame mestskú hromadnú dopravu namiesto taxíka. Naši dominikánci nás k tomu nechceli pustiť, vraj je to nebezpečné. Hlavne Wilson bol stále proti, no keďže ten sa šiel ešte na chvíľu venovať biznisu, presvedčili sme Tedyho. Najprv skúšame metro, ktoré je pomerne nové a jeho výstavba bola údajne predražená. Takže takto to tu funguje s verejnými zákazkami. Keby len tu, však?

Vystupujeme na poslednej zastávke a berieme ďalší druh hromadnej dopravy. Tentokrát auto. Stará rachotina, kde nás je dokopy 7 ľudí, 4 vzadu a 3 vpredu vrátane šoféra. Sme však prvý traja, tak čakáme kým prídu ďalší spolucestujúci, čo netrvá dlho. Na kapote auta je značka podobná tým, čo majú taxíky, len inej farby, podľa toho, do ktorej časti mesta auto ide.

Na rozlúčkovú večeru nás berie Wilson do zábavnej štvrte k moru. Americká zábava tu kvitne vo veľkom. Karaoke, divoký moderátor sa hádže o zem, transvestita chodí medzi ľudí a pýta si peniaze, minižienka v plavkách vrtí zadkom. Narodeninová pieseň v podaní frajera oslávenkyne, ktorá sa po pár minútach dovalí na pódium a sme svedkami takmer sexu.

Naspäť berieme ako inak taxi, kde si pospevujeme pieseň Metele Dembow od portorikánskeho dua Magnate & Valentino. Momentálne hit v Dominikánskej Republike. Vidíme cestou obelisk, nie nudný biely, ale farebne namaľovaný. Wilson vysvetľuje, že každých pár rokov ho zveria do rúk iného umelca, ktorý sa vyhrá s farbami.

Nasledujúci deň sa presúvame do Punta Cany. Taxíkom na autobusovú stanicu. A ďalšia vec, s ktorou musíme s Tedym súhlasiť. Ak si myslíte, že niečo má fungovať určitým spôsobom, tak v Dominikánskej Republike to tak určite nefunguje!

Lístky na autobus sa predávajú len hodinu pred plánovaným odchodom a s tým, kto skôr príde. Za pár minút sú všetky voľné miesta obsadené. Nebolo tých voľných miest až tak veľa, keďže autobus Santom Domingom len prechádzal.

Čakáme v malej klimatizovanej (rozumej teplota ako v chladničke niekedy až mrazničke) miestnosti a keď príde autobus klopú nám na okno, aby sme bežali von. Všetci sa nárazovo dvíhame a konečne opúšťame mesto.

V autobuse je klíma ešte horšia. Vyťahujem deku a diskutujem s miestnou ženou, kde by sme mali vystúpiť. Dokonca sa pár ľudí tvári, že im funguje wifi. Waaau. No až na to, že mne fungovala tak tri sekundy.

Asi po mesiaci couchsurfovania, mierime do hostela. Rezerváciu nemáme, keďže momentálne nie je sezóna. Tá je od novembra do marca, potom je útlm a od augusta do októbra je hurikánová sezóna.

Prvý hostel má voľné miesta, vyzerá celkom čisto, tak sa ubytujeme a vyhladované ideme na večeru. Kurča, zeleninový šalát a vyprážané zelené banány (platamos). Nevieme sa ich dojesť.

Po jedle kontrolujeme pláž, kde sa nasledujúci deň mení náš pobyt z raja na peklo. Pár hodín na pláži a dostávam úpal. Tak sa s paralenom v 35 stupňovej horúčave trasiem od zimy pod dekou.

Ďalší deň ostávame pred slnkom radšej skryté, ale trasieme sa znova. No nie od zimy. Trasie sa s nami zem. Zemetrasenie. Prečkali sme ho pod zárubňou dverí. Trvalo to celé asi 5 minút.

Pláž sme si nechávame aj ďalšie dni až na poobede a západ slnka. Dni trávime socializovaním v hosteli a prechádzkami po okolí.

Tak a toto si pamätaj, dobré rady od dominikánca Tedyho:

“Počasie je tu take šialené ako ľudia.”

„Nepožívaj teplú vodu, lebo tu žiadna nie je!”

Čo si myslíš, že by malo fungovať, určite nefunguje v Dominikánskej republike.

Dominikánska Republika bola jednou z prvých zastávok mojej cesty okolo sveta. Viac o tom ako som túto cestu zrealizovala sa dozvieš v ebooku Moja cesta okolo sveta za X dní alebo X právd ako som to dokázala.

Lenka Vantuchová
Užívam si dobrodružstvo a prekonávanie vlastných limitov. Túto kombináciu som našla v CESTOVANÍ. Moja 2 a polročná cesta okolo sveta bola cestou za lepšou verziou samej seba,  preto som tu s misiou podporiť nasledovanie cestovného chrobáka. On vie prečo vŕta. Počúvaj ho. Môj príbeh si môžeš prečítať tu: >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *