Čo je koniec sveta? … Keď zlyhá aj Mc Donald

Mc Donald je záchrana na cestách. Nie však keď som hladná. Jesť tie ich mňamkové hambáče zo 70tich ingrediencií sa mi nechce. Ale keď už musím, tak si vyberiem menšie zlo. Je to však super orientačný bod, miesto stretnutia, keď je človek stratený, využije internet, ak ho tlačí mechúr, tak sa vyciká, ak sa vybije baterka na telefóne, foťáku alebo noťase, v mekáči to dobijem. Prípadne ešte v Burger King, či Starbuckse.

Nuž ale nemusí tomu byť stále tak.

Apríl 2016. Počas mojej cesty okolo sveta (viac v ebooku)  som absolvovala dlhý let zo Srí Lanky do Londýna s prestupom v Kuvajte. Unavená z letu som ešte čakala hodinu na autobus smer St. Albans (mesto, pri Londýne,10 minút vlakom na letisko Luton) , kde som už bola dohodnutá s Lenkou, spriaznenou dušou zo strednej, že strávim pár dni s ňou.

Ešte na letisku chytám wifi, tak píšem správu o šťastnom prílete a dohadujeme sa, že do približne dvoch hodín sa vidíme. Kde? Na hlavnej stanici St. Albans. To som si pamätala z predošlých správ. Pre istotu som si ešte rýchlo vypýtala číslo, keby niečo. “Dík, Leni, vidíme sa skoro.”

V autobuse sa snažím nezaspať a keď mi je už dlho, tak sa idem porozprávať so šoférom a vravím mu, že kde by som rada vystúpila. On: “jasné, jasné”, dá mi vedieť.

Medzitým sa zotmelo a ja vystupujem na hlavnej stanici v centre St. Albans. Rozospato sa obhliadam dookola, no blonďavú Lenku nikde nevidím. Tak čakám ešte chvíľu a potom mi napadne, že mám jej číslo. Idem jej hneď volať. Otváram si správy, vytáčam číslo, no žiaľ neúspešne. Číslo vraj neexistuje.

Hmmm … trošku sa hrabem hlbšie v správach a čítam tú, v ktorej sa dohadujeme na mieste stretnutia. Ups … hlavná železničná stanica. A ja čakám na autobusovej stanici. Preto tu po Lenke nie je ani chýru. Hútam, čo ďalej, rozhliadam sa okolo a tam taxíky. Fakt som unavená, tak si hneď jeden vyberám a vravím, že chcem ísť na železničnú stanicu. Pakistánsky taxikár chce vedieť na ktorú, vraj tu majú dve.

Šli sme na obe, no Lenka ani na jednej. Tak rozprávam príbeh taxikárovi, sťažujem sa, že sa jej neviem ani dovolať. Navrhuje ešte vyskúšať volať aj z jeho telefónu, ale znova raz to isté oznámenie, číslo neexistuje. Taxikár je už v strese aj za mňa, pýta sa čo chcem robiť ďalej a či mám peniaze na hotel. Upokojujem ho, že všetko bude ok, len potrebujem internet, a tak by bolo najlepšie, ak by ma zaviezol do najbližšieho Mc Donaldu.

Vystupujem, platím mu a on mi na spätne dáva svoju vizitku a vraví, že ak niečo, tak mu mám zavolať. Možno mi bude môcť pomôcť, len sa najprv bude musieť spýtať ženy. Zlatý ujo, vyzerá síce neškodne, ale obozretnosti nikdy nieje dosť, zvlášť v Londýne. Vizitku si ale beriem, no bez úmyslu použiť.

Šťastná konečne v mekáči, tu sa to všetko vyrieši. Vyberám telefón z vrecka a zisťujem, že moja baterka má iba 4%. Oh, nič to, snáď stíham. No nestíham. Na telefón som sa ani poriadne nepozrela a už sa vypol. Obehnem celý mekáč, prekutrávam steny a tie sú bez jedinej zásuvky.

Idem k pokladni a robím zo seba chúďatko. Nahadzujem psie oči a prosím mládenca, či by bol taký láskavý a nabil môj telefón niekde vzadu. Pozerá na mňa ako na mimozemšťana, tak mu v skratke rozprávam srdcervúci príbeh. Príbeh funguje a mládenec odnáša telefón do kanclu.

Zatiaľ sa prehrabávam v McFlurry, ktoré som ani nemala v úmysle jesť. Je pol 9 večer, nákupné centrá vonku vyzerajú mŕtvo. Po 15 minútach už neviem vydržať a pýtam si telefón naspať. Snažím sa pripojiť na net, no pýta si to telefónne číslo. Rozospato na to kukám, pripravená zadať tam moje zélandské číslo. No ono to chce britské. Nemyslíš vážne. Toto sa mi teda ešte nestalo, aby aj posledná záchrana zlyhala.

Rozhliadam sa okolo. V mekáči je tiež ľudoprázdno. Iba skupinka 4 ľudí v kúte tíško sa baviacich. Hmm … a zrazu vchádza tínedžer, z ktorého som sa rozhodla urobiť nového kamoša. Objednáva si a sadá. Pýtam sa, či si smiem prisadnúť a snažím sa nadviazať konverzáciu. Nie je mu do reči, ťuká si od telefónu a sem tam mrkne očkom na mňa. Vyzerá, že rieši vlastné problémy.

Okolo už behá upratovačka, o chvíľu zatvárajú. Vonku ani žiadne taxíky nevidno. Som na okraji mesta a pešky sa mi nikam nechce. Netuším ani kde ja najbližší hotel, hostel. Pokúsim sa zistiť aspoň to.

Druhý pokus. Skúšam skamarátiť so skupinkou v rohu. Znova sa slušne pýtam, či si môžem prisadnúť a bez okolkov im rozpravám svoj príbeh, ktorý ani nestihnem dokončiť a hneď mi núkajú 2 telefóny na použitie. Opäť skúšame volať na nefungujúce číslo. Potom zdieľajú internet a ja sa konečne dohadujem s Lenkou. Tá už mala hororové scenáre v hlave. Volá mi taxík, na ktorý za krátku chvíľu čakám vonku v družnej debate s novými kamarátmi.

Na ďalší deň, vysmiate Lenky pred Katedrálou St. Albans.

šťastné Lenky pre katedrálou v St. Albans

Na pripomenutie:

  • ak  letíš, tak nemusíš bezpodmienečne vedieť ako sa dostaneš z letiska do bodu B, podstatné je vedieť presnú adresu  alebo plán ako si ju rýchle a bezbolestne zistiť, napríklad uložiť do telefónu, no lepšie je zapísať na papier, ostatné sa zariadi cestou,
  • ak sa aj náhodou niečo pokazí, neboj nič, pud sebazáchovy funguje a dobrých ľudí s ochotou pomôcť nájdeš všade.

Pamätaj, aj keď sa niekedy kazí všetko, čo sa dá, tak ver  tomu, že to ešte nie je koniec, ten je vždy dobrý.

Lenka Vantuchová
Užívam si dobrodružstvo a prekonávanie vlastných limitov. Túto kombináciu som našla v CESTOVANÍ. Moja 2 a polročná cesta okolo sveta bola cestou za lepšou verziou samej seba,  preto som tu s misiou podporiť nasledovanie cestovného chrobáka. On vie prečo vŕta. Počúvaj ho. Môj príbeh si môžeš prečítať tu: >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.